1.kapitola
1.kapitola:
Chrabromil či Slizolin?
Slnečné lúče slnka, zapadajúceho za obzor osvetlili tvár chlapca sediaceho v kupé Rokfortského Expresu. Jeho zelené oči so záujmom pozorovali krajinu rýchlo sa mihajúcu za oknom. Prešlo len pár minút od chvíle, čo sa rozlúčil so svojimi rodičmi na nástupišti 9 ¾ stanice King’s Cross, no jemu už bolo smutno. Jeho pocity boli veľmi zmätené. Smútok sa miesil s radosťou. Konečne nastal deň, keď aj on nastúpil do vlaku, ktorý ho spolu s ostatnými deťmi viezol do najlepšej anglickej čarodejníckej školy, Rokfortu. Okrem toho tu však bol ešte jeden pocit. Niekde veľmi hlboko vo vnútri ho hlodala pochybnosť. Čo keď ho pošlú do Slizolinu? Pýtal sa na to svojho ocka, a ten ho aspoň trochu upokojil. Už dávno vedel, že je pomenovaný po riaditeľovi školy, ktorý taktiež patril do Slizolinu a podľa všetkého jeho otec toho muža obdivoval. Síce o ňom nevedel nič viac, než že to bol naozaj odvážny a veľký čarodejník, ale ak to tak bolo, mohol by aj na neho byť ocko hrdý, hoci by bol v Slizoline.
Z týchto úvah ho vytrhol hlas prichádzajúci akoby z diaľky. „Al....“
Pozrel smerom, odkiaľ hlas prichádzal a pomaly sa prebral zo zamyslenia. Pozeral do tváre svojho brata Jamesa. „Hm?“ zamumlal nesmelo.
„ Počuj, Al. Nemysli už na to, veď vieš....ja som to tak nemyslel.“ povedal James, pretože správne pochopil bratov zamyslený a trochu ustarostený výraz tváre.
„Určite budeš v Chrabromile ako my všetci. A keby nie....“ odmlčal sa.
„ Čo ak nie?“ spýtal sa trasúcim sa hlasom Albus.
„No, veď vieš. Mama s ockom predsa povedali, že nech sme v ktorejkoľvek fakulte, majú nás radi a sú na nás hrdí, nie?“
„Áno, ja viem.“ smutne prikývol Al. „Ale aj tak, čo ak predsa?“
V tom sa ozval z druhej strany kupé iný hlások. „ Albus, myslím, že sa bojíš zbytočne. Moja mama vravela, že Rokfortské fakulty už spolu nejakú dobu nesúperia tak ako kedysi. Dokonca aj Chrabromil so Slizolinom vraj spolu vychádzajú lepšie než kedykoľvek, aj keď určitá malá rivalita tam je. Navyše, členovia rodín väčšinou bývajú zaradení do rovnakých fakúlt a tvoji i moji rodičia sú predsa skrz naskrz Chrabromilčania, nie? Tak už prosím prestaň s tými hlúposťami, lebo ma znervózňuješ.“
„ Moja reč, Rosie.“ odpovedal James nadšene a dúfal, že táto malá slečna zahnala aspoň trochu obavy jeho brata. Skutočne mu teraz bolo ľúto, že si brata cez prázdniny tak doberal, veď vlastne, keď on prvý krát šiel do Rokfortu, bál sa rovnako. Bol od Albusa o rok starší a tešil sa, že tento krát bude mať v škole svojho brata. Ešte dva roky a pridá sa k nim aj Lilly a Potterovci budú na Rokforte v plnom počte. Keď teraz videl Ala, aký je vystrašený, rozhodol sa, že ako najstarší má mať aj najviac rozumu a predsavzal si, že s Lilly bude opatrnejší. Ale môže niekto vyčítať dvanásťročnému chlapcovi, že si chcel užiť trošku zábavy a len preto podpichoval svojho mladšieho brata? Zrejme nie.
Na Albusovej tvári sa po chvíľke objavil náznak úsmevu a napokon sa pustil do živej diskusie s Rosie o tom, aké to bude, plaviť sa na loďkách cez jazero.
Slnko už úplne zapadlo a na oblohe sa zjavili prvé hviezdy a mesiac. Vlak zašiel do poslednej zákruty a jeho chodby sa začali plniť deťmi oblečenými v školských habitoch. Na nástupišti v Rokville vládol čulý ruch a medzi toľkými hlasmi sa niesol jeden obzvlášť silný a mužný. „Prváci ku mne! No tak decká, sem, ku mne, len poďte!“
„ Ahoj Hagrid “, pozdravila ho trojica detí, ktorá sa pretlačila cez dav detí tlačiacich sa ku kočom ťahaným testralami. Len malý hlúčik prvákov stál obďaleč a vystrašene pozeral na poloobra. „ Ahoj, šak som ale rád, že vás zase vidím. čo doma? Šecko OK?“ „ Jasné, ocko nám povedal, aby sme nezabudli prísť k tebe v piatok na čaj.“ odpovedal James a mávnutím ruky smerom ku kočom dal najavo, že už musí ísť. „ Uvidíme sa neskôr, Al.“ Naposledy zamával bratovi a nastúpil do voza, ktorý sa dal hneď do pohybu.
„ Takže, sme tu šetci?“ spýtal sa zvučne Hagrid a poobzeral sa po tvárach nových nádejných čarodejníkov. Spod jeho prešedivených fúzov bolo vidieť dobrosrdečný úsmev. Hoci tento polo obor mal už svoje roky, jeho duša bola stále mladá a pri pohľade na Albusa a Rosie sa mu v očiach objavili slzy. Pamätal si veľmi dobre, akoby to bolo len včera, keď z vlaku vystúpil Harry s Ronom a Hermionou v závese. A teraz to boli ich deti, ktoré sem prichádzajú, aby sa pridali k novej generácii čarodejníkov. Rýchlo sa vysmrkal do svojej vreckovky, veľkej ako obrus a ukázal deťom, aby ho nasledovali smerom k člnom. Keď sa plavili po jazere, počul Hagrid, tak ako vlastne každý rok, nadšené komentáre prvákov a musel sa nad tým opäť pousmiať. Veľmi dobre si uvedomoval, aký očarujúci je pohľad na rozľahlý hrad osvetlený v noci horiacimi kotúčmi, ktorý pod rúškom noci vyzeral ešte tajomnejšie, než v skutočnosti. On sám bol očarený, keď túto nádheru videl pri svojej prvej plavbe člnkom.
Netrvalo dlho a doplávali k brehu. Hagrid im pomohol vystúpiť z člnov a v zástupe ich viedol k obrovským vstupným dverám do hradu. V hale ich už čakal mladý čarodejník, ktorý si s Hagridom vymenil spokojný úsmev a bez slova prevzal prvákov, aby ich odviedol do Veľkej siene. Tam ich pred dverami zastavil a rozhliadol sa, tak ako Hagrid na stanici po nových tvárach. Zoširoka sa usmial a žmurkol na Ala a Rosie.
„Vitajte na Rokforte.“ vrelo ich privítal tento vysoký muž s tmavými vlasmi a úprimnými modrými očami. „Ja som profesor Neville Longbottom a som vedúcim Chrabromilu.. Okrem neho sú na našej škole kúziel ešte fakulty Bystrohlav, Bifľomor a Slizolin. Myslím, že väčšina z vás už o nich počula a vedzte, že všetky fakulty sú si rovnocenné, bez ohľadu na to, čo bolo v minulosti. Nie je žiadna lepšia než druhá, ale v skutočnosti len jedna môže získať školský pohár. Ako? Pre svoju fakultu tak ako všetci pred vami a po vás, získavate body a za každý priestupok body strácate. Fakulta s najvyšším počtom bodov vyhráva. Snažte sa pre svoju fakultu urobiť maximum, aby vaši rodičia a učitelia na vás boli hrdí bez ohľadu na to, či ste vyhrali, alebo nie. Pretože každý je svojim spôsobom víťaz.“ Chvíľu sa odmlčal, aby nechal svoje slova doznieť.
„Takže ešte raz, vitajte a teraz už pristúpme k zatrieďovaniu.“
Dvere do Veľkej siene sa otvorili a za Nevillom kráčalo dopredu bezmála 30 detí. Všetci uchvátení honosnosťou tejto sály a začarovaným stropom postupne prešli až dopredu pred dlhý učiteľský stôl. Uprostred sedela samozrejme riaditeľka. Kto iný, než profesorka McGonagallová mohol zaujať túto dôležitú funkciu po Voldemortovom páde? Dumbledore a aj posledný riaditeľ, Snape, boli dávno mŕtvi a táto vážená čarodejnica napriek svojmu veku plnila svoju úlohu znamenite. Okrem nej pri stole sedeli aj ďalší učitelia, ktorí si zvedavo prezerali novo prichádzajúcich žiakov. Väčšina z nich sa spokojne usmievala a všetci netrpezlivo čakali, čo sa bude diať ďalej. Riaditeľka sa postavila a z jej postoja a výrazu v tvári bolo cítiť veľký rešpekt. Táto žena trvala na disciplíne a bola prísna, no zároveň bola ľudská a z jej očí vyžarovala hrdosť a pýcha z toho, že tu môže byť s týmito deťmi, ktoré sú celý jej život. Za tie roky, čo tu učila, ich spoznala veľa a mnohí z nich jej naozaj prirástli k srdcu. Chvíľu sa rozhliadala na všetky strany, pohľadom prešla každú jednu tvár v tejto sále a na keď konečne prehovorila, jej znel skutočnou radosťou z toho, že ich opäť vidí.
„Milí študenti, začiatok roka je pre našu školu vždy veľkou udalosťou. Nielen preto, že sa tešíme na vás, ktorí sa opäť vraciate do svojho druhého domova, ale aj preto, že spolu s vami prichádzajú stále ďalší a ďalší, aby posilnili naše rady. Som nesmierne hrdá na to, že vás môžem opäť privítať v novom školskom roku a prajem vám veľa úspechov v ňom. Nech je tento rok, tak ako niekoľko posledných, plný radosti, šťastia a pokoja.“ S týmito slovami sa posadila a sieňou zaznel potlesk.
Len čo sa študenti utíšili, Neville sa postavil vedľa stolčeka, na ktorom stál Triediaci klobúk. Bol o niečo černejší, než keď ho Neville videl prvý krát, ale bolo vlastne šťastie, že tu stále je. Po tom, čo mu ho pri poslednej bitke Voldemort nasadil na hlavu a zapálil, bolo vlastne šťastie, že tu dnes stojí práve on a drží tento magický predmet v ruke. Klobúk síce bol ohorený, no jeho vlastná mágia ho ochránila pred úplným zničením. Neville teraz stál vedľa stolčeka, na ktorom klobúk ožil a začal spievať svoju pieseň. Každý rok bola iná, no v podstate vyrozprávala históriu Rokfortu a objasnila vznik jednotlivých fakúlt. V posledných devätnástich rokoch klobúk spieval radostnejšie, bolo to presne 19 rokov od Voldemortovej smrti. Bolo to práve tu, v tejto sále, kde ho zabil Harry Potter, chlapec, ktorý prežil, a ktorý je dodnes známy ako záchranca čarodejníckeho sveta. Aj o tom spieval Triediaci klobúk a s úctou všetkým pripomenul odvahu mladého Chrabromila. Pieseň doznela a Neville rozvinul pergamen s menami prvákov.
Keď profesor Longbottom začal čítať mená žiakov, ktorí postupne prichádzali ku stolčeku, aby Triediaci klobúk rozhodol o ich umiestnení na tejto škole, Albusa zachvátila ďalšia vlna paniky. „Scorpius Malfoy“ čítal nahlas Neville. Albus pozrel smerom k blonďavému chlapcovi, ktorého poznal z rozprávania svojich rodičov. Bol to syn Draca Malfoya. On a jeho otec boli na škole nepriatelia, ale v súčasnosti k nemu jeho otec necítil nenávisť. Aspoň to tvrdil. „Slizolin!“ zakričal klobúk a chlapec vystrašene odbehol ku Slizolinskému stolu. „Albus Severus Potter“ ozvalo sa spredu. Už je to tu, pomyslel si Al. „Hlavu hore a mysli na to, že máš meno po dvoch z najlepších riaditeľov školy, z nich jeden bol snáď najodvážnejší muž, akého som kedy poznal a on bol zo Slizolinu“ v mysli sa mu vynorili tieto posledné slová jeho otca, keď sa spolu lúčili pri vlaku. Tak dobre, nech sa deje, čo sa má, pomyslel si Al a vyšiel z radu, aby pristúpil k stolčeku. Neville mu položil klobúk na hlavu a v miestnosti sa rozhostilo ticho. „Ahoj maličký“ pozdravil ho klobúk. „Ďalší Potter, ktorý sa bráni Slizolinu?“ spýtal sa prekvapene.
„No, áno...“ odvetil potichu Albus. „Čo mám s vami Potterovcami robiť? Už tvojmu otcovi som povedal, že v Slizoline môže dokázať veľké veci a u teba to nie je inak. Hm...“ zamyslel sa klobúk. Keď teda inak nedáš... CHRABROMIL!“ vykríkol nahlas klobúk a Albus cítil, akoby mu z hrude spadol obrovský balvan. „ďakujem“, ticho zašepkal a natešene odbehol za svojim bratom ku Crabromilskému stolu. Odtiaľ pozoroval, kam klobúk zaradí poslednú prváčku.
„Roseane Sophia Weasleyová.“ Rosie odhodlane pristúpila a nasadila si klobúk na hlavu.
„ ÁÁÁ, máme tu ďalšiu múdru hlavičku. Vidím, že si zdedila matkinu bystrosť a inteligenciu, veľmi dobre. Tak čo takto Bystrohlav? Ale nie, nie, ona tam patrila viac než ty a predsa som ju tam neposlal. Ty skutočne patríš inam. Je to jasné....CHRABROMIL!“
Opäť potlesk a aj posledný nový žiak bol tam, kde mal byť. Pri stole so svojimi spolužiakmi.
Po večeri riaditeľka opäť vstala a predstavila im učiteľov. Obranu proti čiernej mágii vyučoval už piaty rok George Weasley, ktorý po Fredovej smrti zanechal Ronovi svoj obchod a rozhodol sa zúročiť svoje skúsenosti z Dumbledorovej armády, ktorú viedol Harry ešte na škole, čo bolo asi pred 20 rokmi. Rozmýšľal nad tým, pridať sa k aurorom, ale po absolvovaní veľmi tvrdého výcviku sa rozhodol, že to nie je to pravé preňho. Paradoxom je, že vždy túžil odísť zo školy čo najskôr a hľa, čuduj sa svete, je tu a učí decká. A prečo si vlastne vybral tento predmet? Mal pocit, že keď pripraví tieto deti na to, čo ich v skutočnom svete môže stretnúť, splatí tým dlh svojmu bratovi, ktorý nevinný padol v boji proti zlu. Nechcel, aby niekto z jeho priateľov pocítil rovnakú bolesť zo straty najbližšieho a rozhodol sa naučiť deti svojich bratov, sestier a priateľov ako sa brániť. A potom, možno dúfal, že sa stane niečo.... nevedel čo, ale miesto učiteľa proti čiernej mágii bolo vždy prekliate. Možno dúfal, že ho tá kliatba nejako zasiahne, ale vyzeralo to, že ju naopak zlomil. No, možno už bolo na čase. Okrem toho prevzal po madam Hoochovej kurzy lietania a ako rozhodca pri metlobalovských zápasoch aspoň z časti zostal pri svojom obľúbenom športe.
Učiteľom herbológie a zároveň riaditeľom Chrabromilu sa stal Neville Longbottom. Medzi študentmi aj medzi učiteľmi bol obľúbený a z toho skromného a tichého chlapca vyrástol skutočne múdry a odvážny muž, ktorý žil pre svoje povolanie a tešil sa z radosti svojich priateľov, ktorí si rovnako ako on založili svoje rodiny. Jeho manželka, Luna, kedysi známa ako Levgotová, je taktiež členkou učiteľského zboru. Ako študentku ju všetci volali Šaluna, a tak nikoho neprekvapilo, keď po profesorke Trelawneyovej prevzala veštenie. Jej hodiny však neboli tak nezmyselné ako pôvodné. Od kentaura Firenzeho sa naučila mnohé tajomstvá a veštenie z hviezd. Pokračovala v čítaní z čajových lístkov a do svojich hodín zapojila aj veštenie z rún, astrológiu a numerológiu. Celkovo bola s jej výukou spokojná aj riaditeľka, ktorá vždy považovala veštenie za stratu času a hromadu nezmyslov.
Dejiny mágie samozrejme viedol profesor Binns, duch, ktorý väčšinu študentov viac unudil, než naučil, ale ktorý k Rokfortu neodmysliteľne patril. Riaditeľka si napriek svojim povinnostiam ponechala Transfiguráciu a malý trpaslík, profesor Flitwick samozrejme viedol hodiny Čarovania. Ešte pred smrťou profesora Snapa viedol hodiny elixírov Horace Slughorn a od tej doby toto miesto neobsadil nik iný. Slughorn samozrejme bol riaditeľom Slizolinu po celú tu dobu. No a samozrejme od dôb Albusa Dumbledora svoje miesto učiteľa Starostlivosti o zázračné tvory zastával Rubeus Hagrid.
Keď riaditeľka konečne predstavila všetkých učiteľov, to hlavne kvôli prvákom, zaželala im dobrú noc a poslala všetkých do postelí.
Chrabromil či Slizolin?
Slnečné lúče slnka, zapadajúceho za obzor osvetlili tvár chlapca sediaceho v kupé Rokfortského Expresu. Jeho zelené oči so záujmom pozorovali krajinu rýchlo sa mihajúcu za oknom. Prešlo len pár minút od chvíle, čo sa rozlúčil so svojimi rodičmi na nástupišti 9 ¾ stanice King’s Cross, no jemu už bolo smutno. Jeho pocity boli veľmi zmätené. Smútok sa miesil s radosťou. Konečne nastal deň, keď aj on nastúpil do vlaku, ktorý ho spolu s ostatnými deťmi viezol do najlepšej anglickej čarodejníckej školy, Rokfortu. Okrem toho tu však bol ešte jeden pocit. Niekde veľmi hlboko vo vnútri ho hlodala pochybnosť. Čo keď ho pošlú do Slizolinu? Pýtal sa na to svojho ocka, a ten ho aspoň trochu upokojil. Už dávno vedel, že je pomenovaný po riaditeľovi školy, ktorý taktiež patril do Slizolinu a podľa všetkého jeho otec toho muža obdivoval. Síce o ňom nevedel nič viac, než že to bol naozaj odvážny a veľký čarodejník, ale ak to tak bolo, mohol by aj na neho byť ocko hrdý, hoci by bol v Slizoline.
Z týchto úvah ho vytrhol hlas prichádzajúci akoby z diaľky. „Al....“
Pozrel smerom, odkiaľ hlas prichádzal a pomaly sa prebral zo zamyslenia. Pozeral do tváre svojho brata Jamesa. „Hm?“ zamumlal nesmelo.
„ Počuj, Al. Nemysli už na to, veď vieš....ja som to tak nemyslel.“ povedal James, pretože správne pochopil bratov zamyslený a trochu ustarostený výraz tváre.
„Určite budeš v Chrabromile ako my všetci. A keby nie....“ odmlčal sa.
„ Čo ak nie?“ spýtal sa trasúcim sa hlasom Albus.
„No, veď vieš. Mama s ockom predsa povedali, že nech sme v ktorejkoľvek fakulte, majú nás radi a sú na nás hrdí, nie?“
„Áno, ja viem.“ smutne prikývol Al. „Ale aj tak, čo ak predsa?“
V tom sa ozval z druhej strany kupé iný hlások. „ Albus, myslím, že sa bojíš zbytočne. Moja mama vravela, že Rokfortské fakulty už spolu nejakú dobu nesúperia tak ako kedysi. Dokonca aj Chrabromil so Slizolinom vraj spolu vychádzajú lepšie než kedykoľvek, aj keď určitá malá rivalita tam je. Navyše, členovia rodín väčšinou bývajú zaradení do rovnakých fakúlt a tvoji i moji rodičia sú predsa skrz naskrz Chrabromilčania, nie? Tak už prosím prestaň s tými hlúposťami, lebo ma znervózňuješ.“
„ Moja reč, Rosie.“ odpovedal James nadšene a dúfal, že táto malá slečna zahnala aspoň trochu obavy jeho brata. Skutočne mu teraz bolo ľúto, že si brata cez prázdniny tak doberal, veď vlastne, keď on prvý krát šiel do Rokfortu, bál sa rovnako. Bol od Albusa o rok starší a tešil sa, že tento krát bude mať v škole svojho brata. Ešte dva roky a pridá sa k nim aj Lilly a Potterovci budú na Rokforte v plnom počte. Keď teraz videl Ala, aký je vystrašený, rozhodol sa, že ako najstarší má mať aj najviac rozumu a predsavzal si, že s Lilly bude opatrnejší. Ale môže niekto vyčítať dvanásťročnému chlapcovi, že si chcel užiť trošku zábavy a len preto podpichoval svojho mladšieho brata? Zrejme nie.
Na Albusovej tvári sa po chvíľke objavil náznak úsmevu a napokon sa pustil do živej diskusie s Rosie o tom, aké to bude, plaviť sa na loďkách cez jazero.
Slnko už úplne zapadlo a na oblohe sa zjavili prvé hviezdy a mesiac. Vlak zašiel do poslednej zákruty a jeho chodby sa začali plniť deťmi oblečenými v školských habitoch. Na nástupišti v Rokville vládol čulý ruch a medzi toľkými hlasmi sa niesol jeden obzvlášť silný a mužný. „Prváci ku mne! No tak decká, sem, ku mne, len poďte!“
„ Ahoj Hagrid “, pozdravila ho trojica detí, ktorá sa pretlačila cez dav detí tlačiacich sa ku kočom ťahaným testralami. Len malý hlúčik prvákov stál obďaleč a vystrašene pozeral na poloobra. „ Ahoj, šak som ale rád, že vás zase vidím. čo doma? Šecko OK?“ „ Jasné, ocko nám povedal, aby sme nezabudli prísť k tebe v piatok na čaj.“ odpovedal James a mávnutím ruky smerom ku kočom dal najavo, že už musí ísť. „ Uvidíme sa neskôr, Al.“ Naposledy zamával bratovi a nastúpil do voza, ktorý sa dal hneď do pohybu.
„ Takže, sme tu šetci?“ spýtal sa zvučne Hagrid a poobzeral sa po tvárach nových nádejných čarodejníkov. Spod jeho prešedivených fúzov bolo vidieť dobrosrdečný úsmev. Hoci tento polo obor mal už svoje roky, jeho duša bola stále mladá a pri pohľade na Albusa a Rosie sa mu v očiach objavili slzy. Pamätal si veľmi dobre, akoby to bolo len včera, keď z vlaku vystúpil Harry s Ronom a Hermionou v závese. A teraz to boli ich deti, ktoré sem prichádzajú, aby sa pridali k novej generácii čarodejníkov. Rýchlo sa vysmrkal do svojej vreckovky, veľkej ako obrus a ukázal deťom, aby ho nasledovali smerom k člnom. Keď sa plavili po jazere, počul Hagrid, tak ako vlastne každý rok, nadšené komentáre prvákov a musel sa nad tým opäť pousmiať. Veľmi dobre si uvedomoval, aký očarujúci je pohľad na rozľahlý hrad osvetlený v noci horiacimi kotúčmi, ktorý pod rúškom noci vyzeral ešte tajomnejšie, než v skutočnosti. On sám bol očarený, keď túto nádheru videl pri svojej prvej plavbe člnkom.
Netrvalo dlho a doplávali k brehu. Hagrid im pomohol vystúpiť z člnov a v zástupe ich viedol k obrovským vstupným dverám do hradu. V hale ich už čakal mladý čarodejník, ktorý si s Hagridom vymenil spokojný úsmev a bez slova prevzal prvákov, aby ich odviedol do Veľkej siene. Tam ich pred dverami zastavil a rozhliadol sa, tak ako Hagrid na stanici po nových tvárach. Zoširoka sa usmial a žmurkol na Ala a Rosie.
„Vitajte na Rokforte.“ vrelo ich privítal tento vysoký muž s tmavými vlasmi a úprimnými modrými očami. „Ja som profesor Neville Longbottom a som vedúcim Chrabromilu.. Okrem neho sú na našej škole kúziel ešte fakulty Bystrohlav, Bifľomor a Slizolin. Myslím, že väčšina z vás už o nich počula a vedzte, že všetky fakulty sú si rovnocenné, bez ohľadu na to, čo bolo v minulosti. Nie je žiadna lepšia než druhá, ale v skutočnosti len jedna môže získať školský pohár. Ako? Pre svoju fakultu tak ako všetci pred vami a po vás, získavate body a za každý priestupok body strácate. Fakulta s najvyšším počtom bodov vyhráva. Snažte sa pre svoju fakultu urobiť maximum, aby vaši rodičia a učitelia na vás boli hrdí bez ohľadu na to, či ste vyhrali, alebo nie. Pretože každý je svojim spôsobom víťaz.“ Chvíľu sa odmlčal, aby nechal svoje slova doznieť.
„Takže ešte raz, vitajte a teraz už pristúpme k zatrieďovaniu.“
Dvere do Veľkej siene sa otvorili a za Nevillom kráčalo dopredu bezmála 30 detí. Všetci uchvátení honosnosťou tejto sály a začarovaným stropom postupne prešli až dopredu pred dlhý učiteľský stôl. Uprostred sedela samozrejme riaditeľka. Kto iný, než profesorka McGonagallová mohol zaujať túto dôležitú funkciu po Voldemortovom páde? Dumbledore a aj posledný riaditeľ, Snape, boli dávno mŕtvi a táto vážená čarodejnica napriek svojmu veku plnila svoju úlohu znamenite. Okrem nej pri stole sedeli aj ďalší učitelia, ktorí si zvedavo prezerali novo prichádzajúcich žiakov. Väčšina z nich sa spokojne usmievala a všetci netrpezlivo čakali, čo sa bude diať ďalej. Riaditeľka sa postavila a z jej postoja a výrazu v tvári bolo cítiť veľký rešpekt. Táto žena trvala na disciplíne a bola prísna, no zároveň bola ľudská a z jej očí vyžarovala hrdosť a pýcha z toho, že tu môže byť s týmito deťmi, ktoré sú celý jej život. Za tie roky, čo tu učila, ich spoznala veľa a mnohí z nich jej naozaj prirástli k srdcu. Chvíľu sa rozhliadala na všetky strany, pohľadom prešla každú jednu tvár v tejto sále a na keď konečne prehovorila, jej znel skutočnou radosťou z toho, že ich opäť vidí.
„Milí študenti, začiatok roka je pre našu školu vždy veľkou udalosťou. Nielen preto, že sa tešíme na vás, ktorí sa opäť vraciate do svojho druhého domova, ale aj preto, že spolu s vami prichádzajú stále ďalší a ďalší, aby posilnili naše rady. Som nesmierne hrdá na to, že vás môžem opäť privítať v novom školskom roku a prajem vám veľa úspechov v ňom. Nech je tento rok, tak ako niekoľko posledných, plný radosti, šťastia a pokoja.“ S týmito slovami sa posadila a sieňou zaznel potlesk.
Len čo sa študenti utíšili, Neville sa postavil vedľa stolčeka, na ktorom stál Triediaci klobúk. Bol o niečo černejší, než keď ho Neville videl prvý krát, ale bolo vlastne šťastie, že tu stále je. Po tom, čo mu ho pri poslednej bitke Voldemort nasadil na hlavu a zapálil, bolo vlastne šťastie, že tu dnes stojí práve on a drží tento magický predmet v ruke. Klobúk síce bol ohorený, no jeho vlastná mágia ho ochránila pred úplným zničením. Neville teraz stál vedľa stolčeka, na ktorom klobúk ožil a začal spievať svoju pieseň. Každý rok bola iná, no v podstate vyrozprávala históriu Rokfortu a objasnila vznik jednotlivých fakúlt. V posledných devätnástich rokoch klobúk spieval radostnejšie, bolo to presne 19 rokov od Voldemortovej smrti. Bolo to práve tu, v tejto sále, kde ho zabil Harry Potter, chlapec, ktorý prežil, a ktorý je dodnes známy ako záchranca čarodejníckeho sveta. Aj o tom spieval Triediaci klobúk a s úctou všetkým pripomenul odvahu mladého Chrabromila. Pieseň doznela a Neville rozvinul pergamen s menami prvákov.
Keď profesor Longbottom začal čítať mená žiakov, ktorí postupne prichádzali ku stolčeku, aby Triediaci klobúk rozhodol o ich umiestnení na tejto škole, Albusa zachvátila ďalšia vlna paniky. „Scorpius Malfoy“ čítal nahlas Neville. Albus pozrel smerom k blonďavému chlapcovi, ktorého poznal z rozprávania svojich rodičov. Bol to syn Draca Malfoya. On a jeho otec boli na škole nepriatelia, ale v súčasnosti k nemu jeho otec necítil nenávisť. Aspoň to tvrdil. „Slizolin!“ zakričal klobúk a chlapec vystrašene odbehol ku Slizolinskému stolu. „Albus Severus Potter“ ozvalo sa spredu. Už je to tu, pomyslel si Al. „Hlavu hore a mysli na to, že máš meno po dvoch z najlepších riaditeľov školy, z nich jeden bol snáď najodvážnejší muž, akého som kedy poznal a on bol zo Slizolinu“ v mysli sa mu vynorili tieto posledné slová jeho otca, keď sa spolu lúčili pri vlaku. Tak dobre, nech sa deje, čo sa má, pomyslel si Al a vyšiel z radu, aby pristúpil k stolčeku. Neville mu položil klobúk na hlavu a v miestnosti sa rozhostilo ticho. „Ahoj maličký“ pozdravil ho klobúk. „Ďalší Potter, ktorý sa bráni Slizolinu?“ spýtal sa prekvapene.
„No, áno...“ odvetil potichu Albus. „Čo mám s vami Potterovcami robiť? Už tvojmu otcovi som povedal, že v Slizoline môže dokázať veľké veci a u teba to nie je inak. Hm...“ zamyslel sa klobúk. Keď teda inak nedáš... CHRABROMIL!“ vykríkol nahlas klobúk a Albus cítil, akoby mu z hrude spadol obrovský balvan. „ďakujem“, ticho zašepkal a natešene odbehol za svojim bratom ku Crabromilskému stolu. Odtiaľ pozoroval, kam klobúk zaradí poslednú prváčku.
„Roseane Sophia Weasleyová.“ Rosie odhodlane pristúpila a nasadila si klobúk na hlavu.
„ ÁÁÁ, máme tu ďalšiu múdru hlavičku. Vidím, že si zdedila matkinu bystrosť a inteligenciu, veľmi dobre. Tak čo takto Bystrohlav? Ale nie, nie, ona tam patrila viac než ty a predsa som ju tam neposlal. Ty skutočne patríš inam. Je to jasné....CHRABROMIL!“
Opäť potlesk a aj posledný nový žiak bol tam, kde mal byť. Pri stole so svojimi spolužiakmi.
Po večeri riaditeľka opäť vstala a predstavila im učiteľov. Obranu proti čiernej mágii vyučoval už piaty rok George Weasley, ktorý po Fredovej smrti zanechal Ronovi svoj obchod a rozhodol sa zúročiť svoje skúsenosti z Dumbledorovej armády, ktorú viedol Harry ešte na škole, čo bolo asi pred 20 rokmi. Rozmýšľal nad tým, pridať sa k aurorom, ale po absolvovaní veľmi tvrdého výcviku sa rozhodol, že to nie je to pravé preňho. Paradoxom je, že vždy túžil odísť zo školy čo najskôr a hľa, čuduj sa svete, je tu a učí decká. A prečo si vlastne vybral tento predmet? Mal pocit, že keď pripraví tieto deti na to, čo ich v skutočnom svete môže stretnúť, splatí tým dlh svojmu bratovi, ktorý nevinný padol v boji proti zlu. Nechcel, aby niekto z jeho priateľov pocítil rovnakú bolesť zo straty najbližšieho a rozhodol sa naučiť deti svojich bratov, sestier a priateľov ako sa brániť. A potom, možno dúfal, že sa stane niečo.... nevedel čo, ale miesto učiteľa proti čiernej mágii bolo vždy prekliate. Možno dúfal, že ho tá kliatba nejako zasiahne, ale vyzeralo to, že ju naopak zlomil. No, možno už bolo na čase. Okrem toho prevzal po madam Hoochovej kurzy lietania a ako rozhodca pri metlobalovských zápasoch aspoň z časti zostal pri svojom obľúbenom športe.
Učiteľom herbológie a zároveň riaditeľom Chrabromilu sa stal Neville Longbottom. Medzi študentmi aj medzi učiteľmi bol obľúbený a z toho skromného a tichého chlapca vyrástol skutočne múdry a odvážny muž, ktorý žil pre svoje povolanie a tešil sa z radosti svojich priateľov, ktorí si rovnako ako on založili svoje rodiny. Jeho manželka, Luna, kedysi známa ako Levgotová, je taktiež členkou učiteľského zboru. Ako študentku ju všetci volali Šaluna, a tak nikoho neprekvapilo, keď po profesorke Trelawneyovej prevzala veštenie. Jej hodiny však neboli tak nezmyselné ako pôvodné. Od kentaura Firenzeho sa naučila mnohé tajomstvá a veštenie z hviezd. Pokračovala v čítaní z čajových lístkov a do svojich hodín zapojila aj veštenie z rún, astrológiu a numerológiu. Celkovo bola s jej výukou spokojná aj riaditeľka, ktorá vždy považovala veštenie za stratu času a hromadu nezmyslov.
Dejiny mágie samozrejme viedol profesor Binns, duch, ktorý väčšinu študentov viac unudil, než naučil, ale ktorý k Rokfortu neodmysliteľne patril. Riaditeľka si napriek svojim povinnostiam ponechala Transfiguráciu a malý trpaslík, profesor Flitwick samozrejme viedol hodiny Čarovania. Ešte pred smrťou profesora Snapa viedol hodiny elixírov Horace Slughorn a od tej doby toto miesto neobsadil nik iný. Slughorn samozrejme bol riaditeľom Slizolinu po celú tu dobu. No a samozrejme od dôb Albusa Dumbledora svoje miesto učiteľa Starostlivosti o zázračné tvory zastával Rubeus Hagrid.
Keď riaditeľka konečne predstavila všetkých učiteľov, to hlavne kvôli prvákom, zaželala im dobrú noc a poslala všetkých do postelí.
